Antonio Gaudí

Antoni Gaudí

Antoni Gaudí  , narodený ako Antón, Placido y Guillermo Gaudí (i Cornet), po španielsky Antonio Gaudi, (* 25. jún 1852, Reus – † 10. jún 1926, Barcelona) bol katalánsky architekt a jeden z najslávnejších architektov Španielska.

Uznanie dosiahol vďaka schopnosti syntetizácie tradícií a originalitou ako v technických riešeniach, tak aj v brilantných, unikátnych a kreatívnych ornamentoch.

Biografia

Antonio Gaudí sa narodil v meste Reus v Katalánsku ako syn kováča Francesca Gaudí i Serra a Antónie Cornet i Bertranovej. Vyštudoval v Barcelone v roku 1878. Barcelona sa stala centrom jeho aktivít. Práve v tejto dobe prebiehala kultúrna a politická renesancia nazývaná Renaixença. Bol to čas ekonomickej prosperity a urbanistickej expanzie pod patronátom strednej vrstvy, ktorá si žiadala dobehnúť nové Európske štýly. Gaudího vzdelanie a vývoj bol ovplyvňovaný teóriami Violleta-le-Duca a Ruskina, ako aj generáciou modernista, Katalánskym hnutím založeným okolo roku 1888 v Barcelone ktoré korenšpondovalo s Art Nouveau. Čoskoro, už ako architekt, chcel Gaudí prekonať dominantné historické štýly vrátane eklektizmu 19. storočia svojou vlastnou estetikou, ktorá sa stala nezameniteľná a zároveň aj ťažká na zaradenie. Gaudího prvým zaujímavým dielom bolo Casa Vicens v Barcelone (1883-1888). Táto letná rezidencia predajcu keramiky je čistý príklad, akú veľkú prácu Gaudí vykonal, čo sa odrazilo v ohromnom množstve detailov. Gaudí si vytvoril silné puto s priemyselníckou rodinou Guellsových, ktorý mu pomohli získať niekoľko zakázok a vytvorili mu prestíž v okolí Barcelony. Práca, ktorú odviedol pre túto rodinu, zahŕňa Pavellons Guell (1884-1887), Palau Guell (1886-1888), Guell Cellars (1895-1898), hrobka Colonia Guell (1898-1908) a fantastický Park Guell (1901-1914). Gaudího ďalšia práca zahŕňa Tereziánske Gymnázium (1888-1889), Casa Calvet (1989-1900), a jedinú prácu, za ktorú získal Gaudí ocenenie – vila Bellesguard (1900-1905), Casa Batlló(1904-1906), kde prerobil fasádu budovy, a Casa Milá (1904-1906), známa ako La Pedrera, ktorá bola architektovou poslednou civilnou prácou. Mimo Barcelony pracoval Gaudí v Santanderi – El Capricho (1883-1884), v Leóne – Astorgov Episkopálny palác (1889-1893) a Casa de los Botines (1892) a oprave katedrály na Mallorke.

Jeho najzaujímavejším a najväčším dielom bol kostol Sagrada Familia, ktorý hral rolu v zintenzívňovaní jeho hlbokého náboženského cítenia, ale aj v schopnosti riešiť problém, ako zrealizovať svoje architektonické plány. Odkedy začal prácu na tomto diele v roku 1884, vynakladal stále viac a viac úsilia na dokončenie tohto chrámu. V roku 1908 sa prestal venovať inej práci a pokračoval iba vo výstavbe tohto diela až do roku 1926, kedy náhle zomrel na následky ťažkej autonehody. Táto stavba, stále vo výstavbe ešte 120 rokov po začatí prác, sa stala najznámejšou Barcelonskou budovou. Prinajmenšom každá jedna z jeho prác postačuje na to, aby sa stal Antonio Gaudí nesmrteľný…

Stavby

Casa Vicens – rezidencia rodiny Vicensových bola postavená v rokoch 1883 až 1888 pre výrobcu keramiky Manuela Vicensa i Montanera. Táto budova sídli na Carrer de les Carolins 22 v Barcelone. Štruktúre tejto budovy dominujú rovné línie. Napriek tomu výzdoba pripomína explóziu imaginárna a briliantových farieb. Originalitu budovy je vidieť v pruhoch glazúrovanej keramiky v nižších častiach a priečeliam vo vyšších častiach doplneních veľkými vežami na rohoch. Výnimočný je aj interiér – je ladený v štýle Mudejar – je to kombinácia prvkov kresťanského umenia a arabskej ornamentovej výzdoby. Pri výzdobe interiéru sa Gaudí nechal inšpirovať architektúrou Granady zo 14. a 15. storočia, ktoré môžme vidieť hlavne v Alhambre. Cez celé prízemie sú ornamenty spojené an hojnosťou farieb a života. Povala je čulá a prírodná vďaka výrazu so sochami vrabcov a chumáčov čerešní obkľúčenýmch lúčmi zavesenými na tenkých motúzoch. Budova bola zväčšená v rokoch 1925 – 1926 pod vedením architekta Juana B. de Serra Martinéza, avšak vďaka dohľadu Antonia Gaudího si zachovala originálny štýl. Táto budova je v súkromnom vlastníctve.

Pavilóny Guell – známe aj pod názvom Finca Guell alebo Pabellones Guell, sa skladajú zo stajní a priestoru, ktorý má prenajatý vrátnik (dnes nazývaný Avinguda de Pedralbes). Boli postavené v rokoch 1884 - 1887. Boli navrhnuté pre rodinu Guellových, neskôr boli zmenené na palác Pedralbes. Dve budovy sú oddelené monumentálnou bránou z ocele. Výnimočný drak, vyrobený zvarovaním ocele, chráni hlavný vchod, a zároveň slúži ako referencia na mytologickú bránu hesperidiek. Drak sedí na štvorcovej podstave, zloženej so zváraných pásov s vyrytými ružami. Konštrukcia brány bola vyrobená v kováčskej dielni Valler y Piquer v Calle de Lauria v roku 1885. Štruktúra skladajúca sa z tehlových klenieb a parabolových oblúkov korenšponduje katalánskej tradícii, ktorá pochádza ešte z obdobia gotiky. Dekorácia exteriérov (steny, kopuly atď.) z dlaždíc, škridiel, keramiky a mozaiky pochádza z orientálnych tradícií. Konštrukcia bola postavená v základoch z kameňa. V tomto čase sa tu nachádza Gaudího krúžok z Technickej fakulty architektúry na Katalánskej polytechnickej univerzite, archív a múzeum venované Antoniovi Gaudímu.

Casa Milá

Casa Milá, známejšia ako La Perdera, je posledná občianska stavba navrhnutá španielskym architektom Antoniom Gaudím predtým, ako celú svoju pozornosť venoval jeho životnému konceptu Sagrady Familie.

Majiteľ, Pere Milá Camps kúpil pozemok od továrnika Ferre Vidal. Pozemok je veľký cca 1000 m², nachádza sa na ulici Carrer Provenza. Pere Milá videl Casa Batlló a tento koncept ho natoľko zaujal, že oslovil Gaudího aby mu postavil obytnú budovu s prenajímateľnými bytmi. Jeho žena, Rosario Segismón, bola proti postave niu budovy v takom nekonvenčnom štýle, ale nakoniec sa podvolila vôli svojho manžela. Ale hneď po Gaudího smrti dala pretvoriť celé prvé podlažie do vtedy veľmi obľúbeného štýlu Ľudovíta XVI. Gaudí navrhol úžasnú budovu so zvlneným priečelím a náročnou výzdobou z kovaného železa. Tvrdil, že ak sa táto budova raz stane hotelom, nebude v tom nijaký problém, keďže chýbajú nosné steny, rozmiestnenie bytov a úprava interiéru je veľmi ľahko pozmeniteľná.

Proces budovania fasády môže pôsobiť ako „rituál“: najprv kamene priviezli z kameňolomu Garraf vo Vilafranca (provincie Barcelony) a nechali ich na pozemku pred budovou. Potom boli orezané podľa modelov uložených v pivničných priestoroch. A potom ich inštalovali na Gaudím určené miesto na budove. Avšak najneobyčajnejšou časťou budovy je strecha. Nachádza sa na nej veľa farebných komínov a ventilátorov. Veľa z nich pripomína bojovníkov v science fiction. Casa Milá bola postavená v rokoch 1906-1910. Avšak počas stavby sa Gaudí stretol s niekoľkými problémami s úradmi. Dva roky po začatí stavby mestský úrad vydal nariadenie na okamžité pozastavenie stavby, pretože jeden zo stĺpov presiahol predpísanú veľkosť a trochu zasahoval do chodníka. Gaudí odmietol napraviť koncept a na vyhrážanie od úradov že mu stĺp zrútia odpovedal, že ak chcú nemôže im v tom brániť a bude rešpektovať ich rozhodnutie, avšak on si ponechá písomné nariadenie ktoré obdržal, z ktorého bude jasný motív a autor znehodnotenia budovy. Tak sa vyhol ďalším komplikáciám. Počas stavby fasáda ľuďom pripomínala kamene, jaskyne, preto sa ujal názov La Perdera - kameňolom. Dodnes je táto budova známejšia pod týmto názvom. Izby a apartmány sú navrhnuté okolo dvoch centrálnych dvorov. Balkóny majú v ľuďoch vyvolávať asociáciu mora, vĺn. Železné opracovanie balkónov navrhol Joseph Maria Jujol, ktorý s konštrukciou improvizoval priamo na mieste.

Silno zvlnené priečelia, ktoré popierajú gravitačné zákony, fungujú na systéme vodorovných výstuží pripevnených k neviditeľným nosníkom. V budove sa nenachádza ani jedna rovná línia, dokonca ani v interiéri. Dnes - horné podlažie, atika a neobyčajná strecha sú prístupné pre verejnosť. Dnes la Perdera je majetkom finančnej skupiny Caixa de Catalunya. V budove sa nachádza múzeum Antonia Gaudího, s expozíciou množstva jeho prác, malieb, fotografií, kresieb, makiet atď.

La Perdera bola v roku 1984 zapísaná medzi kultúrne dedičstvo UNESCO.

Sagrada Familia – alebo Chrám svätej rodiny. Monumentálny chrám El Temple Expiatori de la Sagrada Familia, ako sa volá celým menom, je Gaudího najznámejšou stavbou, najlepším príkladom tohto vizionárskeho génia, a svetoznámy symbol Barcelony. Gaudí prevzal v roku 1883 úlohu postaviť chrám na mieste predchádzajúceho neogotického projektu, ktorý začal realizovať F. Del Villar v roku 1882. Hlavnou myšlienkou tohto diela bolo postaviť “katedrálu 20. storočia”, syntézu všetkých jeho architektických schopností s komplexným systémom symbolizmu a vizuálneho zobrazenia tajuplnosti viery. Mala tu byť fasádna časť reprezentujúca zrodenie, smrť a zmŕtvychvstanie Krista s osemnástimi vežami symbolizujúcimi dvanásť apoštolov, štyroch evanjelistov, Pannu Máriu a Ježiša Krista. Najvyššia meria 170 metrov. Chrám bol založený na plánoch gotickej baziliky s piatimi loďami. Gaudí plánoval monumentálnu fasádu aj v centrálnej lodi chrámu. Plánoval dať tejto budove veľkolepý vertikálny priestor vďaka špirálovitým vežiam, ktoré budú pokryté abstraktnými vzorkami mozaiky z benátskeho skla korunované náboženskými symbolmi a krížom. Gaudí osobne vykonal práce na neogotickom oltári, konštrukčnej časti chrámu, a fasáde východnej časti s rýdzo prírodnými vyobrazeniami dekorácie (príroda, človek, rastliny, mračná, atď). Zo štyroch hlavných veží videl Gaudí hotovú iba vežu sv. Barnabáša. Gaudí sa do tohto projektu tak zahĺbil, že mu venoval všetku kreatívnu energiu, až kým ho 7. júna 1926 nezachytila električka, keď prechádzal v meste Gerona z jednej strany ulice Gran Via na druhú. Tri dni nato Gaudí zomrel vo veku 74 rokov. Práce na chráme pokračovali, kým nevypukla v roku 1936 španielska občianska vojna, ktorej padol za obeť Gaudího oltár a plány. Chrám sa začal opäť dostavovať roku 1952 za použitia kresieb ako základu na dokončenie. Medzi rokmi 1954 a 1976 bola dokončená fasáda a štyri veže vášne na západnej strane. Roku 1987 sochár Josep. M. Subirachs dokončil sochy na portáli vášne. Dnes je pre návštevníkov otvorená dokončená časť spolu s malým múzeom – Museu del Temple Expiatori de la Sagrada Familia, kde sú uložené makety a kresby zobrazujúce históriu a stavbu tohto chrámu. Návštevníkom je takisto umožnený výstup na veže, z ktorých získajú unikátny pohľad na Barcelonu.

Park Guell – mestský park na ulici Carrer d'Olot v meste Muntanya Pelada severne od Barcelony v časti Grácia. Gaudí plánoval a viedol stavbu parku od roku 1900 až po dokončenie v roku 1914 pre Eusebia Guella. Mal plniť účel infraštruktúry a prístavby pre rezidenčné záhradné mesto založené na anglickom modeli. Bol navrhnutý pre šesť samostatných rodinných rezidencií. Projekt bol neúspešný a park sa stal mestským majetkom v roku 1923. Práve tento projekt je Gaudího najfarebnejší a najhravejší, aj keď nikdy nebol dokončený. Dva pavilóny pri vchode sú doplnené múrom, ktorý obkolesuje celý park. Navrhnuté ako strážnikov dom a administratívna budova, tieto pavilóny sú postavené z kameňa so strechou z katalánskej klenby z rovnomerných tehál ukončených kusom polámanej keramiky nazvanej trencadís. Keramické trencadís kopírujú sínusoidné geometrické povrchy, tvar, ktorý vtisol celému parku unikátnu krásu. Každá strecha je korunovaná malým dómom a nad všetkými stojí vysoká špirálovo-točená veža pokrytá farebnou škridlou a ukončená pre Gaudího charakteristickým štvorramenným krížom.

Bellesguard – takisto známa aj ako Casa Fuigueras, sa nachádza na ulici Carrer de Bellesguard č. 16-20 v Barcelone. Budova bola postavená medzi rokmi 1900-1905 v oblasti blízko pohoria Collserola. Budovu si dala postaviť Dona María Sagués, vdova po Jaime Figuerasovi po tom, čo tu získala veľký kus pôdy. Tvar budovy sa podobá na vysoký a úzky hranol s trojuholníkovou podstavou. Veža na rohu je korunovaná štvorramenným krížom pokrytým sklom, ktorý sa trbliece na svetle. Budova je postavená z kameňa a tehál z okolia. Keramické lavičky umiestnené pred budovou a v záhrade vytvoril Gaudího asistent, Domingo Sugrañes, ale vôbec nekorenšpondujú s hlavným štýlom budovy. Atika, vytvorená vďaka tehlovým oblúkom s presvetľujúcimi otvormi, je vynikajúcou ukážkou, ako Gaudí využíval tehlu.

Colegio Terasano – Terasiánske gymnázium je škola, ktorá sa nachádza na ulici Calle de Ganduxer č. 319-325 v Barcelone. Jej korene siahajú do roku 1876, kedy kňaz Enrique de Ossó i Cervelló založil Compañia de Santa Teresa de Jesús – dievčenskú katolícku školu v jeho rodnom meste Vinebre v Tarragone. Napriek niekoľkým ťažkostiam na počiatku, škola sa rapídne rozrastala. Keď 4. marca 1888 kúpili pozemok v San Gervasi de Cassoles za 130,000 pesiet, rozhodli sa, že tu postavia nové sídlo. 1. septembra toho istého roku položili základný kameň pod vedením neznámeho architekta. Ešte v tom istom roku reverend Ossó ponúkol vedenie projektu Antoniovi Gaudímu z neznámeho dôvodu. Stavba prebiehala rýchlo. V decembri 1899 sa v tejto budove začala náboženská výučba. Takže výstavba Colegia trvala menej ako dva roky. Bolo dokončené hneď po Palau Guell. Rozdiely v koncepcii a štýle demonštrujú Gaudího pokračujúce experimentovanie, avšak obe budovy sú postavené v unikátnom Gaudího štýle.

Americký hotel – toto dielo nebolo nikdy zrealizované. Okolo roku 1908 bol Gaudí oslovený americkým obchodníkom, ktorý sa zaujímal o výstavbu hotela v New Yorku. Rozmerovo mal byť tento hotel o niečo nižší ako Eifellova veža v Paríži. Gaudí navrhol tvar, ktorý pripomína náboj alebo torpédo do vesmíru. Dvojité exteriérové steny mali poskytnúť priestor pre výťahy a schodiská. Budova mala byť ukončená oblúkovým observatóriom s veľkou hviezdou s kapacitou tristo pozorovateľov. Miestnosti vo veľkej strednej veži mali byť rezervované pre zasadacie miestnosti, divadlo a prehliadkové miestnosti. Vedľajšie miestnosti mali byť obsadené barmi, fajčiarňami a apartmánmi.

Projekt Tangiers – V roku 1887 sprevádzal Gaudí Claudia, druhého markíza de Comillas na diplomatickej ceste do Maroka. V spojitosti s touto cestou bol požiadaný roku 1892, aby vytvoril projekt pre františkánsku misiu v meste Tangiers. Tento projekt nebol nikdy realizovaný, napriek tomu sa nákres stratil roku 1936. Tento projekt je známy vďaka fotografii, ktorú zhotovil patrón misie Andrés v Leóne. Zaujímavosťou tohto projektu je podobnosť veží s chrámom Sagrada Familia. Gaudí bol známy tým, že totožná kresba bola namaľovaná na stene jeho kancelárie v Sagrada Familia.