história urbanistickéj scény - od praveku po 20. storočie

 

Úvod: Urbanistická scéna

Všeobecne je scéna čokoľvek čo okolo seba vidíme. Konkrétnejšie je scéna niečo pred nami, čo púta našu pozornosť, priamo k tomu vytvorené, podobne ako artefakt, výtvarné dielo. Na rozdiel od neho,  ktorý je kompaktný a celistvý je scéna spojená s priestorovou rozľahlosťou.  No takmer vždy spojená s estetickou dimenziou.

Scéna či prostredie môže mať dve základné formy, ktoré vnímame: prírodnú, ktorú človek nemení, ako lesy, polia, lúky, hory, prírodné úkazy apod. A umelú, človekom vytvorené prostredie, v ktorom žije – urbanistická scéna. Oproti divadelnej scéne má omnoho trvalejší a reálnejší charakter, aj keď sa postupom času mení. Môže sa vnímať rôznymi spôsobmi: ako umelecké dielo zámerne pretvárané, či ako prirodzené prostredie náhodne a postupne formované do súčasnej podoby.

Pre urbanistickú scénu je typická vizuálna kvalita.  Je formovaná v rámci detailov, jednotlivých objektov, priestorov ale aj na veľké úseky či celé mestá a regióny. Často sa niektoré významné objekty stávajú symbolom mesta /napr. Paríž- Eiffelova veža/. Urbanistickú scénu tvorí množstvo rozličných prvkov /stavby, ľudia, príroda atď./, celá štruktúra mesta je však oveľa komplikovanejšia a pre každé mesto silne individuálna.

Symbolom parížskej scény sa stala svetoznáma Eiffelova veža

Urbanistická scéna je často veľmi zložitá a premenlivá, napriek tomu sa mesto vyznačuje trvalým charakterom, ktorý prekonáva všetky neskoršie zmeny počas storočí. V čom spočíva taký silný charakter európskych miest? Je to dosť ťažké objasniť, no základné rysy získali mestá v období ranného stredoveku. Napriek tomu, že počas priemyselnej revolúcie boli mestá totálne prebudované, predimenzované a rozrušené ich charakter pretrváva dodnes aj v nových budovách ktoré absorbovali základné znaky.

Väzby obyvateľov k urbanistickej scéne sú rozmanité. Oproti turistom však nie sú príliš zaujatý, vnímajú ho len okrajovo,  aj keď prostredie je pre nich zmysluplné a hodnotné.

Existuje však postoj k urbanistickému prostrediu, ktorý sa zameriava na jeho scénickú podstatu. Je ním postoj pri jeho navrhovaní a zobrazovaní.  Zobrazovanie malo veľký význam pre vývoj jeho videnia, ako aj pre spôsob plánovania a rozvoja. No až vynález zobrazovacích metód, ktoré bezpečne umožnili zobraziť urbanistickú scénu obrazom, naučil umelcov nazerať na urbanistický priestor ako na umelecké dielo...

 

Historický vývoj estetiky urbanistickej scény:

Estetika urbanistickej scény vlastne nikdy nebola a nie je definitívnym súborom pravidiel , ktoré určujú ako majú mestá a sídla vyzerať a ako majú byť ich priestory usporiadané. Každé z mnohých miest sa vyvíjalo v inom prostredí a podmienkach a z iných podnetov, ktoré podmieňovali ich veľkú rozmanitosť a individualitu.

Napriek tomu, že mestá boli stavané predovšetkým pre praktické účely, existovali v európskych mestách nepretržite aj estetické zámery, hlavne v dobách hospodárskeho a kultúrneho rozkvetu. Zámerom bolo obvykle vytvoriť isté tvarové jednoty základných stavebných komponentov, hlavne  radových obytných domov, lemujúcich priestory námestí a ulíc, vymedzujúcich ich formu a priebeh a tvoriacich pozadie pre verejné stavby.

Praveká architektúra

Paleolitický človek- lovec  sa nepotreboval zámerne hromadne usídľovať . ako obydlia mu slúžia napr. koruny stromov, jaskyne skalné previsy apod. Neskôr ich začína upravovať (zásteny, obývacie jamy, prvé chyže..), vznikajú rodové sídla.

V neolite prechádza k poľnohospodárstvu a chovu, stavia si kolektívne obydlia, dediny pri poliach .  Rody sa zhlukujú do väčších sídiel.  Najstaršie kolové dediny vznikajú pri močariskách, neskôr vďaka klimatickým zmenám sa sťahovaním kultúra prenáša do oblasti Mezopotámie, Egypta a Indie, kde sa poľnohospodárstvo zdokonaľuje.  

Staroveká architektúra

 Využitým kovov sa zefektívňuje produkcia potravín, nastáva deľba práce, zvyšujú rozdiely v spoločnosti, využíva sa otrokárstvo. Vznikajú začiatky územného plánovania.  Vznik obchodu a remesiel podporuje zoskupenie obyvateľstva do väčších celkov- do prvých miest. Mestá vznikajú buď z pôvodných významnejších dedín, alebo kolonizáciou výhodných priestorov. Vďaka kolonizácii sa jednotlivé kultúry začínajú prelínať do vyspelejších foriem. Najstaršie formy urbanizácie sa prejavujú v Mezopotámii, neskôr v Babylonskej ríši. Babylon hlavné mesto, mal starostilo plánovanú pravouhlú pouličnú sieť, kanalizačnú sústavu a typizované átriové domy, nad ktorými dominovali chrámy a neskôr paláce. Niekoľko typov mestských sídlisk bolo vytvorených aj v starovekom Egypte, kde sú dominujúcim prvkom okrem chrámov a palácov tiež starostlivo plánované hrobky panovníkov- pyramídy. V gréckych mestách už dominujúcim prvkom boli agory (zhromaždiská ľudí), obklopené kolonádami, až potom chrámy, gymnáziá, štadióny, amfiteátre, divadlá apod.  Môžeme hovoriť o dvoch typoch gréckych miest: o biologicky rastenom vývojovom meste, (vytvorenom z pravekej dediny) a o plánovite postavenom, kde sa znovu črtá pravouhlý systém. Túto organizáciu miesť zdokonalili Rimania vo svojich koloniálnych mestách.

Scénické pojatie mesta bolo rozvinuté už v staroveku v rímskej ríši, najmä v bohatých rímskych provinčných mestách zakladaných na ortogonálnej pôdorysnej sieti. Stavitelia týchto miest venovali veľkú pozornosť úprave verejných priestorov, hlavných ciest, fór, chrámových predpolí, tržísk a tiež hlavných vstupov, zdobených často víťaznými oblúkmi. Verejné priestranstvá a hlavné cesty boli lemované po všetkých stranách kolonádami a boli náročne vydláždené. Za clonami kolonád bol schovaný všedný a chaotický svet mesta, ale verejný priestor medzi kolonádami bol významovo nadradený ostatnému.  V týchto priestoroch bol pojem architektúry podrobený obecnému poriadku natoľko, že jednotlivé budovy včlenené do stĺpových systémov tvorili ich akcentované súčasti. Významnú úlohu hrali dekoratívne sochy. Mesto bolo krásnou urbanistickou scénou, v širokom rozsahu štandardizované. Urbanistické umenie tu dominovalo nad typizovanou architektúrou stavieb.

 Stredoveká architektúra

Stredoveké mesto predstavuje základ európskej modernej urbanistickej kultúry. Jeho hospodárskou základňou bol obchod a remeslá. Aj keď ich obchod nutne spojoval so svetom, ako aj Cirkev s Rímom –vtedy „stredom sveta“, tvorili stredoveké mestá pomerne uzavreté systémy s autonómnym charakterom. Hospodársky sa museli presadzovať samostatne a niektoré mestá s okolitým poľnohospodárstvom vytvárali mestské republiky /Florencia, Benátky,  apod./.  

V stredovekých mestách vyplývala formálna jednota mesta z jednotného umeleckého slohu, gotiky, ktorý však nebol len umeleckým slohom, ale aj ideológiou a životným štýlom tej doby, vrátane typológie stavieb, remeselných pracovných postupov, stavebných materiálov a typizovaných rozmerov. Cez rôzne variácie detailov vedú k výraznému plastickému a jednotnému obrazu mestskej scény, posilneného kontrastom dominantných budov. Stredoveká scéna nebola priamo diktovaná, no bola tu určitá predpísaná forma, do ktorej stavby zapadali. Zámerom bola úhľadnosť, usporiadanosť a tvarová ucelenosť mesta. Estetickú stránku ovplyvňovali dva zákony: zákon jednoty, hlavne v radovej zástavbe bežných obyvateľov a zákon kontrastu, ktorým sa týčili budovy katedrál a radníc /mestá dokonca často súťažili vo výške chrámových lodí a v priečeliach radníc/.

Výstavby stredovekých ale aj neskorších miest spočívala v „naplňovaní“ plánu, v sérii postupných vstupov a zásahov s typologickou priestorovou štruktúrou /na rozdiel od geometrickej v novovekom urbanizme/. V neskoršom stredoveku dochádzalo už ku geometrizácii plánu, obdobne ako v rímskych mestách, začínali sa uplatňovať perspektívne efekty. Stredoveké mestá boli inak štruktúrované ako neskôr renesančné, vzťah objektov a ľudí v nich bol bezprostrednejší, tesnejší aj symbolika mala názorný ráz. Stredoveký urbanistický priestor je „priestorom bezrostredného kontaktu“ /Francois Choay/.

Stredoveký Paríž

 

 Renesančná architektúra

S princípom umeleckej koncepcie urbanistickej priestorovej formy prišla renesancia. Obraz urbanistickej scény sa mohol realizovať už na dvojrozmernej ploche, čo umelcov umožnilo vyjadrovanie rozmanitých predstáv, dynamicky sa rozvíjali priestorové koncepcie. Renesancia sa inšpirovala antickou minulosťou, no už v tej dobe predstavovali pre umelcov len zopár uchovaných stavieb a ruiny Ríma. Rím samotný neposkytol žiadne poučenie  o urbanistických princípoch. Terén na siedmych pahorkoch s meandrujúcim Tiberom bol príliš zložitý na to, aby tu mohol  vzniknúť prísny urbanistický poriadok.  Pozornosť sa sústredila preto na štúdium klasického poriadku, najmä Vitruviovho traktátu o architektúre.  Poriadok, proporcie, symetria a perspektíva sa stali základnými nástrojmi formovania urbanistickej scény. Renesancia prevzala od Rimanov  arkádu, priebežnú stenu s plastickým tvaroslovím a hlavne pojem monumentu, ktorý vnášal do priestoru symbolický význam. Monumenty boli umiestňované v dôležitých polohách, napr. v osi ulíc, či v strede námestia. Urbanistický priestor sa stáva nielen umeleckým ale aj symbolickým javom, ktorý pretrváva v rôznych premenách až do súčasnosti.

Aj keď sa renesančná architektúra  inšpirovala  antickými vzormi, urbanizmus skôr vychádzal zo stredovekej tradície.  Avšak pri budovaní nových štvrtí sa vyznačoval  geometrizáciou plánu, centralizmom a linearizmom, ktoré umožňovali rozvinutie perspektívnych scénických efektov.     

V 15. a 16. storočí vnikalo množstvo traktátov, ktoré viedli k novému vývoju jazyka architektúry. Architektúra sa začala podriaďovať urbanizmu, výtvarná monumentálnosť budovy sa dostala do úzadia a v popredí sa ocitli štandardizované formy, vytvárajúce priebežné fasády bez priestorového obmedzenia a bez ohľadu na proporčné vzťahy jednotlivých objektov. Objavuje sa veľké úsilie zjednotiť urbanistickú scénu pomocou klasického tvaroslovia. Napriek snahe o typizáciu tu zostáva široká rozmanitosť foriem, stavby majú vysoký stupeň individuality.

Od začiatku 16. storočia sa začína rodiť umenie vedut, predstavuje akýsi druh portrétneho umenia miest.  Objavuje sa skutočnosť, že každé mesto má jedinečný charakter, má svoj osobitý výraz a povahu.  Je to úplne iný pohľad na mesto ako štandardizovaný rímsky model mesta, súčasť centralistického systému. Stredoveké mestá sa tak stali jedinečné a individuálne. Práve ich individualita sa stala základňou pre pohľad na mesto ako jedinečnú umeleckú skutočnosť. Tento pohľad výrazne nezmenila ani renesancia ani barok, aj keď postupne pretvárali a obohacovali panorámu miest novými tvarmi a formami, nikdy nenarušili ich pôvodnú identitu.

 Baroková architektúra

Renesancia uviedla na európsku urbanistickú scénu klasické tvaroslovie z rímskej antiky, ako aj vlastné stavebné programy rozvinuté v neskorom stredoveku. Na jednej strane aplikovala antické tvaroslovie na stredoveké princípy, na druhej strane rozvinula priestorový koncept založený na perspektíve, symetrii a hierarchii. Tento koncept prirodzene smeroval k centralistickému usporiadaniu od jednotlivých štvrtí a miest až po  celé regionálne sústavy. V zhode s politickým usporiadaní, na čele ktorého stál absolútny panovník, sa rozvíjalo aj urbanistické priestorové usporiadanie.  Stredoveký systém autonómnych miest a mestských štátov postupne prešiel do hierarchie centralistických štátnych štruktúr absolutistických monarchií. Tento koncept formovania urbanistického priestoru pochádzajúci z renesancie označujeme ako klasický urbanizmus.

Versailles- príklad klasického urbanizmu

Klasický urbanizmus pokrýva dlhé obdobie od renesancie až po 20. Storočie, kde boli jeho princípy nahradené úplne odlišnými postupmi. Vyvrcholil v 17. a 18. storočí v baroku a bol prijatý aj pre vytváranie reprezentatívnych monumentálnych priestorov priemyselných metropol v 19. a 20. storočí.

V baroku sa perspektívne statické pojatie urbanistickej scény začína dynamizovať. Priame široké ulice ústia do centrálnych ohnísk námestí a vytvárajú spolu s nimi jednotný scénografický systém. C. Norberg-Shulz vraví: „V 16. Storočí bola rozbitá statická harmónia renesančného priestoru... vystriedal ju silný záujem o pohyb a kontrast... Dynamický a otvorený charakter mesta je vyjadrený v jeho vnútornej štruktúre. Široké a priame ulice  umožňujú intenzívny pohyb ľudí i vozidiel v zhode s novou potrebou účasti a túhy po okázalosti. V barokovom meste stráca jednotlivá budova svoju plastickú individualitu a stáva sa súčasťou širšieho systému. Priestor medzi budovami nadobúda nový význam a stáva sa reálnym utvárajúcim elementom urbanistického celku...“ americký kultúrny historik Lewis Mumford odvodzuje z tejto dynamickej expanzie barokového mesta formálne usporiadanie jeho urbanistickej scény: „Pohyb po priamej  línii avenue je nielen hospodárny, ale vytvára aj iné potešenia a pôžitky, ktoré je možné esteticky stupňovať pravidelným usporiadaním a radením budov s podobnou pravidelnosťou, s rímsami, smerujúcimi do toho úbežníku, do ktorého smeruje i pohyb... rýchly pohyb si žiada opakovanie videných jednotiek, len tak môžu byť v rýchlosti postrehnuté a pričlenené k ostatným. Čo bolo monotónne pre fixnú pozíciu, alebo pomalú chôdzu, stáva sa nutnosťou pri rýchlom pohybe!“

 Ale čo bol tento pohyb kočiarov a koní proti pohybu, ktorý sa hnal ulicami veľkomiest v druhej polovici 19. Storočia a v 20. Storočí, keď na scénu vstúpili automobily a mechanická hromadná doprava? Dobový urbanizmus vyznával a aplikoval stále ešte klasické princípy, iba zväčšoval mierku priestorov. 

Garnierova opera je príkladom neobarokového štýlu 19.storočia

 19. storočie

Až v 19. Storočí začalo dochádzať k podstatným a radikálnym premenám.  Vtedy došlo k prudkému rastu mnohých miest, ktoré boli spájané sieťou železničnej dopravy a začalo sa do nich vo veľkých počtoch sťahovať vidiecke obyvateľstvo. Stávali sa súčasťou štátnych aj medzištátnych hospodárskych systémov a ich individuálny charakter sa veľmi oslabil.  Vznikol kvalitatívne nový typ mesta- priemyselné veľkomesto, šíriace sa „chápadlovito“ novými štvrťami do okolia.  Z pôvodných stredovekých miest sa stali historické centrá, tvoriace centrálnu oblasť priemyselných metropol a podliehajúce často radikálnym premenám. Tento proces bol často sprevádzaný s veľkou radou inovácií. Prudko rastúca doprava si vyžiadala narovnanie a rozšírenie ulíc, z mnohých námestí sa stali dopravné križovatky. Predovšetkým sa zmenili typy stavieb, zvýšila sa podstatne hladina obytnej zástavby a do priestoru miest vstúpila rozsiahla rada nových typologických druhov verejných budov nebývalých rozmerov. K rýchlo sa meniacemu obrazu mestskej scény prispelo i striedanie „architektonických slohov“. Každá väčšia inovácia sa ohlasovala ako počiatok procesu pretvárania celej mestskej priestorovej scény, akoby prichádzala s novým programom, ktorý má dať mestu novú podobu. Ale skôr, než sa stačila naplno rozvinúť, otrasy a udalosti vyššieho poriadku, vojny, hospodárske krízy ju prerušili a po nich obvykle prišli zmenené pomery aj vkus. Preto sú tieto historické jadrá miest „mnohovrstevná“ a obraz ich scény taký pestrý. 

 V 60. rokoch 19. storočia barón Haussmann pri rozsiahlej prestavbe Paríža buduje systém širokých okružných a radiálnych ulíc z dlhých priamych línií doprevádzaných niekoľkými radami stromových alejí a lemovanými uličnými stenami z unifikovaných zhomogenizovaných priečelí.  Haussmann si uvedomoval nároky kladené priemyselnou epochou. Jeho urbanistická koncepcia bola predovšetkým orientovaná na budovanie dopravného systému veľkej mierky, z čoho sa zrodila nekonečná priama ulica, prekračujúca ďaleko medze viditeľnosti. Keď však porovnáme jeho mohutné, priame artérie s estetickými, rytmicky členenými renesančnými ulicami, tak rozmery diela mnohé znemožňujú. Ulica už nemôže byť organickou jednotkou, ovládanou centrálnou budovou, pokiaľ má slúžiť ako artéria pre mohutnú dopravnú prevádzku.

 Táto priestorová expanzia skutočne znamená zánik klasickej urbanistickej scény, na jej mieste sa vytvára nová, omnoho priestornejšia scéna, v minulosti neznáma. Objavuje sa nový typ urbanistickej krajiny, ktorej vizuálne kvality sa presúvajú do nových polôh, kde klasická estetika už hrá len podružnú úlohu.

Novú rozsiahlu mestskú krajinu modernej metropoly efektne zachytili francúzski impresionisti.  Vo svojich obrazoch zachytili najcharakteristickejšie rysy priestoru, ktoré odhaľovali  skrytú podstatu fenoménu veľkomesta 19. storočia.  Až s príchodom impresionistov našla nová mestská krajina adekvátne umelecké znázornenie.  Impresionizmus prenikavo uchopil charakter tohto urbanistického prostredia: kontinuita otvorených priestorov, neuzatvárajúcich sa do rámca sebestačnej perspektívy, opakovanie rovnakých prvkov, dynamika,..nový vzťah medzi architektonickým obrazom teraz otvoreným s prúdmi ľudí a vozidiel...

 Otto Wagner, štúdia svetového veľkomesta

Haussmann bol administrátor, nie umelec. Mohutné dimenzie jeho zásahov do priestorovej štruktúry Paríža boli založené na niekoľkých jednoduchých princípoch: osovej symetrii, pohľadoch z koncov ulíc, jednotných architektonických priečelí  a stromoradí.  Rozmery ulíc, hviezdicové námestia a priestory, systém celku boli výsledkom racionálnych úvah podmienených strategicky a rastúcim významom mestskej dopravy.

Viedenský architekt, učiteľ a teoretik Otto Wagner /1841-1918/ skúmal problémy moderného veľkomesta naviac aj z hľadiska architektonicky- umeleckého. Aj keď bol dôsledný racionalista,  a zdôrazňoval na prvom mieste účel, spojoval ho s umeleckým výrazom, odvodeným s klasickej architektúry. Zracionalizoval tradičné princípy barokového scénického urbanizmu a prispôsobil ich vo svojich úvahách o budúcom veľkomeste a jeho ideálnych plánoch podmienkam modernej metropole a jej prevádzky, v ktorom bola prirodzeným hlavným a vedúcim elementom priama rozmerná a dlhá dopravná artéria. Od Haussmannovho prístupu sa Wagnerov líši v tom, že Wagner omnoho viac zdôrazňuje umeleckú stránku mestského prostredia. Mesto je pre neho umeleckým dielom, ktoré má neustále pôsobiť na davy v jeho vnútri. O. Wagner píše: „Naše demokratické prostredie...smeruje k uniformite našich domov... preto sa táto uniformita v obraze veľkomesta silne uplatní... počet obytných domov značne preváži počet verejných budov. Z ich sústredení vzniknú dlhé, rovnaké uličné plochy. Umenie našej doby vyzdvihne svojimi širokými priamymi ulicami túto uniformitu k monumentalite a umelecky ju dovŕši tým, že ju vo vhodne zvolených momentoch preruší...“ tieto prerušenia sú vytvárané námestiami s monumentálnymi verejnými budovami a s pomníkmi celkom v duchu barokového urbanizmu.  „Radiálne ulice zdobené krásnymi obchodmi, námestia s vysoko umeleckými stavbami a pomníkmi, najlepšie dopravné prostriedky, vysoká čistota ulíc a pohodlie sú podmienkami priaznivého dojmu z obrazu veľkomesta, ktorým má pôsobiť na ľudí...čím úspešnejšie plní veľkomesto svoj účel a čím väčšie slovo tu má umenie tým je krásnejšie..“ mesto má podľa Wagnera úlohu v ľuďoch rozvíjať estetický zmysel pre urbanistické prostredie.

V roku 1912 vypracoval Otto Wagner teoretický návrh veľkomestskej štvrti ako príspevok k riešeniu svetového veľkomesta. Vychádzal pritom s koncepcie neobmedzeného rastu veľkomesta v rádio- koncentrickej sieti, ktorých oká tvoria modulové jednotky. Každá jednotka vymedzuje plochu pre relatívne samostatnú mestskú štvrť pre 100 až 150 tisíc obyvateľov. Návrh bol aplikovaný na Viedeň /XXII. Okres/, ale bol myslený úplne obecne a môžeme ho považovať za vyjadrenie ideálnej podoby modernej priemyselnej metropoly. Modul sa vyznačuje pravidelnou šachovnicovou sieťou, rovnomernou hladinou blokovej zástavby, z ktorej vystupujú len monumentálne verejné budovy, osovou a centrálnou hierarchiou priestorov a je nesporne najvýstižnejším výrazom predstavy o dokonalom umeleckom obraze urbanistickej scény priemyselného veľkomesta 19. storočia.  Wagner patril medzi najvýznamnejších predchodcov modernej racionálnej architektúry. Jeho architektonické diela smerovala k odstráneniu plastických dekoratívnych prvkov z baroka a renesancie a namiesto nich uplatnenie plošnej dekorácie. Wagner redukoval klasické tvaroslovie na elementárne geometrické formy, čím sa fasády odľahčili a stali sa „modernými“, no stále mohli byť monumentálne.  Celé Wagnerovo veľkomesto malo byť vybudované v tomto „modernom“ slohu.

Otto Wagner, Svetové veľkomesto, centrálna časť. Wagner zhrňuje skúsenosti 19. storočia a dáva im klasicistickú koncepciu. Veľkomesto chápe ako účelové a a zároveň i umelecké dielo

 Urbanistická scéna 19. storočia

 Regulačný urbanizmus, ktorý sa rozvinul v druhej polovici 19. Storočia v urbanistickej praxi úlohu architekta značne zúžil. Regulácia výstavby sa obmedzila na vytýčenie uličných sietí a vymedzenie stavebných parciel. Tie boli potom individuálne zastavované, architekt bol ako umelec prevažne angažovaný v jednotlivých úlohách, napr. na reprezentačných budovách, projektoch obytných domov apod., výnimočne na urbanistickom celku. Urbanizmus sa redukoval na technický problém. Camillo Sitte píše: „Máme dnes tri základné systémy stavby miest- ortogonálnu /pravouhlú/, radiálnu a triangulárnu. Žiadny sám o sebe nemá akúkoľvek umeleckú hodnotu, účelom  je usporiadať siete ulíc... sieť ulíc slúži len pre dopravu, nie je umeleckým dielom, pretože nemôže byť vnímaná a uchopená jediným pohľadom, iba ak na pláne...“. architekt potom umelecky stvárnil len priestory námestí, ktoré vytvárali kultúrne spoločenské ohniská.

Regulačné plány sa postupne naplňovali jednotlivými individuálnymi stavbami, rozdielnymi podľa prostriedkov, cieľov, kultúry a vkusu stavebníkov aj staviteľov. Niet divu, že keď sa architekti angažovali v otázke urbanizmu, na prvom mieste bola požiadavka jednoty urbanistickej scény. regulačné opatrenia nemohli individualizmus jednotlivých stavebníkov obmedziť.  Haussmann len silnou autoritou dosahoval pomernú jednotu priečelí, zdobených striedmym klasicistickým dekórom a hlavne používaním rovnakého materiálu -okrového pieskovca.         K pestrému charakteru mestskej scény 19. storočia prispievali rôzne okolnosti, vyvolané mohutnou dynamikou rozvoja. Regulačné plány postupne rozširovali a narovnávali uličnú sieť, zvyšovali hladinu zástavby v miestach kde dochádzalo k prestavbám a asanáciám, ďalej sa uplatňoval vkus majiteľov a projektantov, ktorí si mohli vybrať z množstva slohov a mód. V centrálnych oblastiach mesta viedla rastúca hodnota pozemkov k viacnásobným prestavbám v krátkom období. jednota urbanistickej scény bola prakticky určovaná len stavebnými čiarami a výškami hlavných ríms na úrovni podlaží, všetko ostatné bolo individuálne. Každý radový dom musel mať slohové priečelie.

Napriek tejto rozmanitosti a rôznorodosti stavieb, vytvárajúcich uličné steny európskych miest pred 1. Svetovou vojnou, rozoznávame v ich priestoroch určitý spoločný charakter.

Priemyselné veľkomesto bolo určite najväčším výtvorom 19. storočia. Gigantickým, fascinujúcim a zároveň živelným, nebezpečným a hrozivým, bolo nepriestupnou „džungľou“ s palácmi a úkrytmi. Jeho charakter bol vždy iný, či šlo o Paríž, Viedeň, Londýn, Brusel, Prahu, vždy bol však výsledkom prudkého rastu, na ktorý sa mestá učili reagovať až v druhej polovici 19. storočia. okrem niekoľkých pravidiel klasického urbanizmu, udržovaných v akadémiách, neboli vyzbrojené žiadnou teoretickou prípravou.

Premena historických feudálnych miest na veľkomestá prebiehala množstvom malých zmien, ktoré často na seba narážali, avšak do 1. Svetovej vojny boli väčšinou tieto obrovské zmeny ukončené, mestá už mali vybudované fungujúce dopravné siete systémy a dopravné spojenia,  priemyselné zóny ako aj nové správne, školné, peňažné a kultúrne inštitúcie.

V súčasnosti sa tieto mestá nejavia tak chaoticky. Majú určitý spoločný poriadok aj napriek svojej slohovej rozmanitosti.  Môžeme ich zaradiť do „veľkomestskej architektúry“. V rýchlej premene do 20. Storočia vystriedalo bohatý repertoár historizujúcich stavebných slohov, väčšinou odvodených z klasických foriem. Vznikali mnohé variácie neorenesančného, románskeho, gotického, egyptského, gréckeho, či orientálneho štýlu.

Väčšina stavieb stále mala povinnú /aj keď len plošnú/ dekoráciu. Prvé moderné stavby s novými striedmymi fasádami vzbudzovali často odpor verejnosti. Vnútorné usporiadanie bolo ovplyvnené už len nepatrne orientáciou a otvormi stavby. Inak tomu bolo pri verejných budovách, ktoré boli zvonka i zvnútra budované ako paláce. Ale aj pri nájomných domoch boli často používané palácové schémy, pričom boli k dispozícii bohaté zoznamy vzorov a šablón .

Fenomén veľkomestského štýlu na prelome storočí vytváraný rozmanitými štýlmi je na prelome storočí dokončený.  V minulosti však vôbec nebol taký uznávaný ako dnes. Rôznorodosť veľkomestskej scény pripadala vtedajších ľuďom takmer neznesiteľná, bola považovaná za plagiátorstvo a paródiu na historické štýly. Dnes s odstupom času však dokážeme nachádzať jednotu a spoločné znaky priestoru, význam rozdielov sa zmenšuje a do popredia vystupujú spoločné znaky. Priečelia celkom harmonicky zapadajú do urbanistického priestoru ako variácie spoločnej architektonickej témy. A naviac po skúsenosti z monotónnosti modernej architektúry sa nám zdá rozmanitosť urbanistických scén veľkomesta 19. Storočia ako obraz organickej bohatosti a rozmanitosti života.

 

 

Zdroj: Halík, P., Kratochvíl, P., Nový, O..:Architektura a město, Akademie věd České republiky, 1996. 204s. ISBN 80-200-0245-6

 

 

© 2010 Všetky práva vyhradené.

Tvorba web stránok zdarmaWebnode