20. storočie:

 

Moderná architektúra, počiatky urbanistickej revolúcie 

 Moderné hnutie architektúry po 1. svetovej vojne sa prezentovalo skôr ideologickými  „ideálnymi“ programami a víziami, než ako realizáciou svojich projektov. Vstup modernej architektúry do priemyselného veľkomesta bol skôr dočasným kompromisom, predstavoval zárodok ideálneho mesta budúcnosti, hnutie, ktoré metropolu pretvorí v novom duchu. Funkcionalistická architektúra neakceptovala realitu priemyselného kapitalistického veľkomesta. Vychádzala z antiurbanistických teórií sociálnych utopistov a vybudovala vlastnú alternatívu „mesta moderných čias“, úplne odlišnú od všetkého, čo dovtedy priemyselná metropola predstavovala. Antiurbanistické princípy moderných architektov vytvárali v podstate „antimestá“.

Súdobé mesto pre 3 milióny obyvateľov je prvým z rady projektov ideálnych miest od francúzskeho architekta Le Corbusiera, používa perspektívu pre mocné scénické efekty a do celkového rozvrhnutia sa ešte premieta časť klasickej a barokovej koncepcie. To je však všetko, čo spája Súdobé mesto s tradíciou, inak sa vo všetkom odlišuje. Hlavne: zmizol systém ulíc a námestí, trvalý základ priestorovej jednoty doterajších miest. Budovy sa osamostatnili s blokovej zástavby a ich hmota sa odpútala od zeme ako aj od ciest a vyrástli do výšky, čím napriek zvýšeniu plošnej hustoty obyvateľstva uvoľnili značné plochy zeme, určené pre parkové úpravy. Prvýkrát sa tu objavili princípy, ktoré sa neskôr dostali do praxe.

Le Corbusier: náčrt pohľadu do vnútra Súdobého mesta. prázdny priestor "nikoho", mohutné "kryštálové" bloky a monotónnosť považoval za neskutočné hodnoty

Jedným z podnetov jeho projektov bol vznikajúci problém prudkého rastu automobilizmu.  Tradičné ulice sa zdali s automobilovou prevádzkou nezlučiteľné. Osami a chrbtovou kosťou súdobého mesta sú autostrády, križované v prostriedku administratívneho City, vytvorené pravidelnou skupinou obrích mrakodrapov, dominujúcich celému mestu. Okolo City sú obytné štvrte tvorené dvoma typmi stavieb: jednak zubovito zalamovanými doskovými budovami, jednak vertikálnymi kolektívnymi domami a za vonkajším prstencom po obvode mesta sa nachádzajú záhradné mestá pre robotníkov. Autostráda akoby nie je súčasťou nejakej štruktúry mesta, pretína centrum bez prekážok, nezastavuje sa pri žiadnom cieli a mieri ďalej akoby „do nekonečna“.  Mesto spája spolu so železnicou a metrom s okolitým svetom. Na najvyššej plošine je letisko.

Spolu s projektom prestavby centrálneho Paríža a prepracovanejším projektom Žiariaceho mesta, predstavujú tieto projekty signál novej urbanistickej revolučnej epochy 20. Storočia. Organizmus priemyselného veľkomesta bol rozložený na základné funkčné zložky, ktoré boli rozptýlené a zmiešané do kompaktne zastavaného mesta tej doby. Teraz sa tieto zložky sústredili do samostatných zón, vytvorených v racionálnych a efektívnych priestorových vzťahov, ako na linkách v továrni.

Pohľad na Súdobé mesto pre 3 milióny ľudí, od Le Corbusiera

Le Corbusier pre svoju novú urbanistickú scénu nakreslil veľa sugestívnych perspektív, ktoré mali propagovať  myšlienky  modernej architektúry. Sám architekt vidí vo svojich projektoch miest ideálnu krásu ktorú sám prezentoval: „Ste pod korunami stromov, trávniky okolo vás sa rozprestierajú doďaleka...zdravý vzduch, ticho... a nebudete vidieť domy. Ako to? Skrze Kúzelnú arabesku vetiev uvidíte na oblohe vo veľkých diaľkach od seba gigantické kryštalické masy.. kryštály trblietajúce sa v azúre....vyzerajú skôr, že sa vznášajú v oblakoch než že ťažko spočívajú v zemi... a večer mágia elektrických svetiel...na týchto budovách neuvidíte kameň.... iby kryštály a proporcie...“ Súčasťou City sú kilometrové trojstupňové terasy- prvá s kaviarňami, druhá s obchodmi, tretia s klubmi a reštauráciami, obklopenými promenádou.

Do protikladu k tejto „novej kráse“ stavia ulicu, jeho opakované útoky vychádzajú nielen z kritiky funkčnej /neschopnosť  plniť nároky automobilovej dopravy/ ale aj s estetickej: „Ulica je príklop, hlboká trhlina... budí v nás pocit tiesne...  Je plná ľudí, hemženia, áut, nebezpečia... skladá sa z tisíc rôznych domov... je temná... opotrebováva nás, znechucuje nás, prečo ešte prežíva?“

U Corbusiera teda hrala otázka estetického pôsobenia dôležitú úlohu.  Jeho poetika bola založená na grandióznych dimenziách, mohutnej perspektíve, pohľadoch do diaľok, kontrastoch vertikál a horizontál, parkových úpravách a hlavne na proporciách a poriadku, základom ktorého je jednoduchá geometria.

Le Corbusier bol však ešte jediným moderným architektom, ktorý dával dôraz na estetiku svojich diel, ostatným stačilo racionálne riešenie problémov. Nemecká avantgarda zamerala pozornosť na štúdium technologických, sociálnych, ekonomických a organizačných stránok mesta, sovietska sa priklonila k desurbanizačným tendenciám a k myšlienke rovnomerného pásmového osídlenia, spájajúceho bývanie s výrobou a poľnohospodárstvom, ktoré by postupne pokrylo dokonca celé regióny.

 

Vstup modernej architektúry na mestskú scénu: od Architektúry k Urbanizmu

Hnutie modernej architektúry sa teda riadil princípmi funkčného tvorenia zložiek združovaných do efektívnych priestorových vzťahov. Tieto princípy platili ako pre jednotlivé stavby aj s ich zariadením, tak pre  mestské štvrte, celé mesto, ba aj región. Myšlienky boli čiastočne realizované v tvorbe plánovacieho procesu, ktorého rozsah však mohol byť neobmedzený. Z moderného architekta sa stával organizátor budúceho prostredia a v ideálnej predstave aj organizátor budúceho života spoločnosti. Tým, že zaujal moderný postoj, stával sa takmer automaticky urbanistom, pretože aj najmenší element tvorby sa považoval za súčasť širšieho urbanistického systému. Dom je rozložený na rad základných priemyselných výrobkov, obytná štvrť redukovaná na rad stavebných elementov, mesto ja ako agregát zložený z funkčných štvrtí.

Le Corbusierov návrh prestavby centra Paríža. Dnes sa čudujeme ako by mohli takéto monštrá nahradiť jedno z najkrajšých a najhodnotnejších historických centier na svete.

Moderná architektúra však neprenikala až tak prudko, musela sa prispôsobovať existujúcim podmienkam, presadzovala sa rôzne v rozličným štátoch, najsugestívnejšie v SSSR, kde boli funkcionalistické projekty stotožňované s cieľmi sociálnej revolúcie, esteticky bola ovplyvňovaná z Francúzska od Le Corbusiera, tretím centrom bola nemecká škola Bauhaus, ktorá pracovala na spojení sériovej výroby s kultovou formou modernej architektúry.

Nacistický režim odsúdil moderné hnutie, videl v ňom nepriateľskú silu nadnárodného charakteru, nahradil ho brutálnym ťažkým klasicizmom. V tej dobe bol odmietaný aj v sovietskom Rusku, no kvôli nedostatku výrazovej schopnosti znázorniť politickú moc. V západnej Európe a v Amerike sa tak stala  moderná architektúra symbolom demokracie, aj keď sama vnucovala svoj „ideálny svet“. 

 V povojnovej situácii sa plne uplatnili princípy modernej architektúry, aj keď sa vlastne pôvodné ideologické obsahy vytratili.  Postavené obrie sídliská začali vykazovať mnoho nepredvídaných nedostatkov: monotónnosť, stratu identifikačných možností, čím sa znížila schopnosť orientovať sa v nich. Pritom tieto vlastnosti- uniformita a rovnaký design boli základnými požiadavkami modernej architektúry.

Iný problém, ktorý vznikol s modernou architektúrou bol problém monumentálneho výrazu, vytváraného pri verejných stavbách. Väčšina zákaziek bola preto zverená tradičným architektom, alebo sa modernisti museli zmieriť s určitými klasicistickými znakmi /symetria, stĺporadie, dekór/. V roku 1927 súťaž na návrh paláca  Spoločnosti národov v Ženeve vyhral Le Corbusier, jeho návrh bol však eliminovaný a nakoniec nahradený tradičným klasicistickým návrhom, pretože porota ho skritizovala ako nedostatočne monumentálny.

Moderná architektúra sa stala slohom, ktorého forma čím bola prázdnejšia a jednoduchšia, tým bola nákladnejšia. 

Monumentálny Palác Sovietov si vyžiadal požičanie ozdobnosti z histockých štýlov na vyzdvyhnutie svojej monumentality. jeden z najodvážnejších projektov však nikdy nepostavili...

 

Funkcionalistický urbanizmus

Všetky programy moderného hnutia smerovali k funkcionalistickému urbanizmu. Aj jednotlivé diela boli chápané ako experimentálne súčasti virtuálneho funkcionalistického mesta. Jeho výsledná koncepcia bola definovaná v r. 1933 v Aténskej charte /knižne 1941/. Jej princípy boli v podstate odvodené od plánov „ideálnych miest“ Le Corbusiera.

Historické mestá sa vyvíjali väčšinou na pôdoryse, ktorý bol postupne naplňovaný podľa dopredu stanovenej uličnej siete a podľa delení na parcely. Aj keď to znamenalo určitú nekontrolovateľnosť a živelnosť rozvoja miest, tento spôsob sa prispôsoboval ľudským potrebám a odrážal ich spoločenský a hospodárky život na urbanistickej scéne.

Moderný funkcionalistický urbanizmus túto flexibilnú situáciu potlačil a nahradil fixnými štruktúrami, čo hájil tým že sú komplexne vyriešené stavebne a samozrejme priemyselne ľahko vyrobiteľné. Dôsledkom bolo že sa orientoval len na globálne riešenie urbanistických celkom, ako po stránke organizačnej, tak aj po stránke estetickej a kompozičnej.  Architektúra sa stala rutinnou záležitosťou- urbanistu zaujímali už len celkové tvary ,rozmery a proporcie celku.

Výsledok socialistickej výstavby: Paneláky

Po 2. svetovej vojne došlo vo všetkých krajinách Európy, ktorých mestá boli zničené, k rozsiahlej stavebnej aktivite. Okrem toho sa počas vojny všetka stavebná činnosť zastavila, čo /popri rozmachu populácie/ prispelo k prehĺbení bytovej krízy a to aj tam, kde vojnové ničenie nezasiahlo. Nešlo teda už len o doplňovanie jednotlivých objektov, ale o výstavbu a prestavbu celých mestských štvrtí a miest. Pre túto masívnu výstavbu a jej nároky sa návrhy funkcionalizmu so sériovou výrobou priamo ponúkali ako najefektívnejšie a najrýchlejšie. Na niekoľko desaťročí ovládne funkcionalistický urbanizmus stavbu miest, väčšinou v rámci satelitných mestečkách, vo vnútorných štvrtiach, ale aj prestavby v historických centrách. Podobný vývoj bol po vojne prakticky vo východnom aj v západnom bloku, líšil sa len v kvalite výstavby a rozmanitosti. Vo východnom bloku sa budovali sídliská v slohu „socialistického realizmu“, vytvorením niekoľkých typov obytných budov /doskové, vežové/, ktoré vyplnili sídliskovú plochu. Ich kompozície trochu pripomínajú projekt Súdobého mesta, akurát v trochu menšej mierke. Celá kompozícia podmienená predpísanými vzdialenosťami vytvára systém voľnej zástavby, alebo tzv. pavilónový systém. Vylúčil vytváranie uzavretých priestorov, až na tie, ktoré slúžili ako odpočinkové zóny väčších rozmerov s umiestnením škôl, jasiel apod.

Vrchol Konštruktivizmu: Pamätník 3. Internacionály. Mal prevyšovať dovtedy najväčší mrakodrap empire State Building, nikdy sa však nezrealizoval...

 Postmoderna

V priebehu 60tych rokov sa vytvorilo množstvo projektov, skôr technokratických utópií, ktoré sa snažili hľadať cestu k náprave. Podnety vychádzali z Japonska, kde skupina tzv. metabolistov vytvárala projekty obrích nosných konštrukcií vo forme mostov, stromov apod., so sieťami vnútorných horizontálnych a vertikálnych komunikácií, na ktoré sa pripájali obytné bunky. Tieto projekty mali v Japonsku vyriešiť problém populačnej explózie, podobné vízie vznikali aj v Európe. Napr. britská skupina Archigram vo svojich kresbách transformujúcich sa miest, ktorými ovplyvnila vývoj v architektúre smerom k High-Tech.

Metabolizmus pokračuje aj v súčasných trendoch a víziách budúcnosti: projekt "bublinového mrakodrapu

Táto skupina videla riešenie v zoskupení ľudí do obrovských štruktúr, v čom sa nelíšila od funkcionalizmu. Rozdielom však bolo, že tieto štruktúry mohli mať teoreticky ľubovoľný tvar od jednoduchých geometrických tvarov, po zložité organické štruktúry. Technokratické vízie metabolistov predstavovali hľadanie riešenia krízy urbanistického prostredia, prinášali impulzy ako zmeniť jednotvárny charakter moderných sídlisk.

Kráčajúce mesto- jeden z bláznivých projektov francúzskych urbanistov, inšpirovaných japonskými metabolistami

Jednou s ciest bola snaha o plastické obohatenie urbanistickej formy, pomocou trojrozmernej formy /výškové, viacúrovňové ulice../, alebo snaha jej skulpturizácie /priestorového rozčlenenia/.  V 60tych rokoch poznamenali moderný urbanizmus  inovačné tendencie, doskové stavby sa začali pôdorysne zalamovať, ohýbať, ich výškové reliéfy boli stupňované, vežové objekty sa zoskupovali do rôznych kompozičných štruktúr. Napriek tomu sa stále pracovalo s urbanistickými celkami, ktoré mali väčšinu negatívnych znakov sídliskovej výstavby. Najdôslednejším experimentom priestorového urbanizmu bolo sídlisko Habitat v Montrealu /1967/, no pre prílišnú nákladnosť už nebolo opakované.

Vo východnom bloku sa tieto zmeny až do prevratu veľmi neprejavovali, kým v západných krajinách sa od 80tych rokov vracali k princípom a vzorom tradičného mesta. 

 

pokus o vyriešnie rastúcej dopravy niekoľkoúrovňovou doravou /využitie 3D priestoru/

Od urbanizmu k architektúre

Tendencie, ktoré sa začali výraznejšie prejavovať v 70-tych rokoch, sa môžu súhrnne označiť ako smerovanie späť k architektúre. Architektúra sa vymanila z tuhého rámca moderného štýlu a jeho estetických a funkčných noriem a doslova explodovala do množstva rozmanitých prúdov.

Jedným z najväčších problémov moderného urbanizmu bola sťažená orientácia vďaka monotónnosti zástavby, ktorá tiež vytvárala pocity odcudzenia. Práve potreba identity prostredia a možnosti orientácie bola vyvolaná týmto smerom vývoja urbanizmu. Tradičné rastúce mestá poskytujú veľkú rozmanitosť prostredia so svojimi zákutiami, vytvárané postupne rôznou zmesou štýlov, podľa potrieb a nárokov obyvateľov mesta. Tieto historické centrá miest nemožno nahradiť  modernou industriálnou utópiou, ktorá sa rozhodla prerušiť akékoľvek spojenie z minulosťou.

takto si kedysi ľudia predsatvovali budúcnosť New Yorku

To však neznamená, že inovácie, ktoré prinieslo moderné hnutie do stavby miest, by mali byť odvrhnuté úplne. Výstavby urbanistických celkov pokračuje, no zmenili sa priestorové koncepcie aj názor na architektonickú hodnotu. Taliansky architekt A. Rossi vydal v r.1966 knihu Architektúra mesta v ktorej popisuje svoju predstavu mesta.  Hlavnými prvkami sú monumenty zdôrazňujúce dynamiku urbanizmu. Využívaná je však aj typológia určitých stavieb, ktorá je podstatná, no zároveň pohyblivá, vychádza z okolitého historického prostredia v ktorom sa stavby budú nachádzať. Typológia čerpá z prameňov architektonickej histórie, väčšinou z 18. storočia, odkiaľ vyvodzuje strohú geometrickú monumentalitu a kombinuje s vlastnými spomienkami a predstavami.

Odvážny projekt mrakodrapu The Illinois od architekta Franka Lloyda Wrighta. Jeho projekty boli väčšinou malé a prispôsobovali sa prírodnému prostrediu.

Urbanistická architektúra

Na Rossiho prínose v plánovaní je najvýznamnejší obrat v myslení, ktorý vyvolalo: urbanistický koncept už nemôže byť chápaný len ako funkčná schéma, ale aj ako architektúra, to znamená, že má byť vytváraný s architektonických typov. Mesto je urbanistické dielo, vytvárané architektúrou. Architektúra nie žiadne abstraktné štatistické objekty je základom urbanistickej tvorby. A pretože Architektúra nie je hodnota sama v sebe uzavretá, ale je vždy súčasťou urbanistického plánovania a podieľa sa na jeho tvorbe, vzniká nový špecifický prístup, ktorý sa označuje ako urbanistická architektúra.

Zo všeobecného hľadiska predstavoval návrat k architektúre reakciu na stav, ku ktorému nakoniec dospela moderná architektúra. Napriek  mnohým experimentom sa ocitla v slepej uličke, jej formálna reč dospela k rutine, bola zbavená kultúrnych významov a stala sa len kompozičnou hrou v mnohých prípadoch sídlisk. Návrat k architektúre sa hlásil mnohými cestami. Významnú úlohu zohrala aj kniha amerického architekta Roberta Venturiho „Zložitosť a rozpory v architektúre“ z r. 1966. Je tu jasne vyslovená myšlienka, že architektúra, obmedzená na úzky rozsah jedného štýlu sa musí otvoriť celému širokému poľu všetkých historických štýlov, všetky historické štýly a slohy majú svoju platnosť a súčasná architektúra sa im nesmie uzatvárať.  Funkcia, ktorá určovala architektonickú formu ustúpila do úzadia a do popredia sa posunula významová forma. To neznamená že bola funkcia potlačená ale nie je už prvoradá. Aj formálne východiská, zdôvodnené kultúrnym obsahom, môžu znamenať viac.

Klasická vízia mesta budúcnosti: Coruscant zo série Hviezdnych vojen: celá planéta zastavaná hustou a zložitou zástavbou

Venturi dáva prednosť hybridným elementom pred čistými, deformovaným pred priamymi, viacznačným pred jednoznačným apod. O desaťročie neskôr s využitím pop artu ide ešte ďalej , pričom za príklad dáva americké mesto Las Vegas. V obraze tohto excentrického mesta v Mohavskej púšti s najväčšou koncentráciou herní a zábavných podnikov, kde hlavnú úlohu hrá diaľničný úsek Hlavnej triedy, Strip a kumulácia reklám, bilboardov, nápisov a budov, ktoré sa sami stávajú reklamami, nachádza Venturi základný stavebný poriadok, riadiaci sa pevnými pravidlami. Tento špecifický poriadok vyvolaný silami 24-hodinovej prevádzky mesta- lunaparku, neberie žiadny ohľad na pravidlá vkusu, vytýčené modernou architektúrou.  Porovnáva tento gýčový štýl reklamy s jeho protikladom modernej socialistickej architektúry. Moderná architektúra odmieta ornament, bohaté zobrazovacie prostriedky, namiesto symbolizmu používa suchý expresionizmus. „Je iróniou že dnešná moderná architektúra tým, že zavrhla symboliku a ornament, deformovala celú budovu na jediný veľký ornament...“ vraví R. Venturi.

Urbanistická architektúra bola ukážkovo vyjadrená v projektoch bratov Krierovcov / Echternach 1970, La Villette v Paríži 1976, Luxemburg, európska štvrť 1978/, ktoré ovplyvnili novú generáciu postmoderných architektov celého sveta. Najdôležitejším činiteľom bola architektonická modelácia priestorov.

V r. 1977 americký kritik Charles Jenks vydal kihu „Jazyk postmodernej architektúry“, kde sa pokúsil charakterizovať a sformovať všetky tendencie 70tich rokov a zlúčiť ich všetky pod spoločný názov „Postmoderná architektúra“. Kniha vraví o dôležitej úlohe súčasného architekta, ktorý je zbavený opory- barličky moderného prístupu, podriaďuje svoje diela dvojitému kódovaniu, jeho diela musia byť zrozumiteľné tak odborníkom, ako aj verejnému publiku. Čerpá z okruhu verejne známych znakov a štýlov, tak ako v dobe 19. Storočia, no nie náhodne chaoticky, ale zámerne. Vždy musí zdôvodniť odkiaľ z akého kontextu čerpá ich významy. Architektúra sa tak stáva nepriamou rečou architekta, nie je len funkčným, kompozičným riešením, nemá len estetickú a účelovú hodnotu, ale stáva sa výpoveďou jej autora.

 

Paríž- mesto kultúrnej zmesi najrôznejších architektonických štýlov

Prvé pokusy o prechod k urbanistickej architektúre v praxi sa objavili vo výstavbe nových miest vo Francúzsku ako reakcia na moderné sídliská. Centrálne časti boli navrhnuté ako mestské prostredie so zmiešanými funkciami, ostatné časti boli dôsledne fragmentované, rozkúskované , čiže budované ako architektonicky svojrázne individuálne stavby, so svojimi charakteristickými znakmi a v zhode s krajinným prostredím. Neveľké jednotky /fragmenty/ umožnili formálne experimentovanie a v ich rozmanitosti sa odrážal dynamický rozvoj architektonických prístupov, štýlov a spoločnosti. Vo východných krajinách sa sídlisková bytová výstavba rozvíjala intenzívne, ale schematicky. Výstavba bola stále diktovaná monopolným uplatnením jedinej veľkopanelovej technológie, ktorá vnucovala svoje postupy, formy zástavby a veľkosti a druhy stavebných objektov, čo architektom ponechávalo len minimálny priestor pre inovácie. No aj tu sa objavil tlak smerujúci k zmenám. Po roku 1989 sa urbanistická výstavba zabrzdila, alebo dokonca zastavila, panelové sídliská boli odsúdené ako neľudské a rastúce ceny stavieb sociálnu výstavbu takmer znemožnili. Žiadne mesto sa však bez nej nezaobíde a tak je nutné sa ňou zaoberať.  Určite nepôjde o mamutie sídelné súbory, ale skôr o drobnejšie kompaktnejšie útvary, lepšie i úspornejšie, so živou a pestrou architektúrou . veľké mestá už dnes obnovujú zanedbávaný stavebný fond. Príkladom budovania sa stala tradičná architektúra, ktorá dáva mestu a jeho uliciam ich charakteristický obraz. Ale je možné že bez veľkej funkcionalistickej éry by sme dnes tieto podstatné hodnoty nedokázali oceniť. To že môžeme prechádzať ulicami a sledovať ich fasády ako obrazy v galérii, je dar senzibility, ktorý by sme neocenili bez moderných skúseností.

Dubai, ukážka moderného plánovania

 

Zdroj: Halík, P., Kratochvíl, P., Nový, O..:Architektura a město, Akademie věd České republiky, 1996. 204s. ISBN 80-200-0245-6

 

 

© 2010 Všetky práva vyhradené.

E-shop zadarmo Webnode